Popis zážitku:

Bol to mrazivý deň s miernym snežením, keď som „zomrel“. 27. januára 1996 som bol na lyžovačke v Aspene v Colorade. Bol som tam s priateľkou. Dúfal som, že na ňu urobím dojem svojimi lyžiarskymi schopnosťami, keď som mal blízke stretnutie s veľmi tvrdou borovicou. Upadol som do bezvedomia. Bol som ohromený, keď som sa ocitol pár metrov nad mojím telom. Moja priateľka sa snažila bezvýsledne oživiť moje telo. Hneď ako mohla, zakričala na ostatných lyžiarov, aby jej pomohli. „Pozri, krváca !“ povedal jeden prizerajúci sa. Bol som trochu zvedavý, vtedy som si všimol, že krvácam z rezu na pravej strane tváre, ktorá ležala na snehu. Moja priateľka si zložila jej kožušinovú bielu čiapku a opatrne mi ju dala pod hlavu. „Vankúš“ čoskoro sčervenal mojou krvou a pomyslel som si, že jej musím kúpiť novú čiapku. Nasledoval som lyžiarsku hliadku, keď naložili moje ochabnuté telo a viezli ma z kopca. Vyzeralo to, že sanitka ide večne, a tak som letel do mesta, aby som zistil, či tam niečo uvidím. Nejako zvlášť som sa nebál, ale bol som nahnevaný, že im to trvá tak dlho, keď zomieram. Zbadal som sanitku a išiel som späť k stanici prvej pomoci. Snehová búrka sa zmenila na plnohodnotnú snehovú víchricu, ktorá spôsobila, že vodič sanitky vychádzal v zákrutách z cesty. Počul som ho hlasno nadávať zakaždým, keď takmer vyletel mimo cestu. „Hej človeče, spamätaj sa !“, povedal som nahlas. Tu to začína byť naozaj zvláštne. Aj keď bol sneh hustý, videl som priamo cezeň. Všimol som si, že snehové vločky prechádzali priamo mojimi roztiahnutými rukami a mierne som žiaril. Necítil som chlad. Cítil som emócie všetkých, ktorí boli spojení s touto scénou. Celé to vyzeralo ako veľmi intenzívny film. Vznášal som sa do a von zo sanitky, keď sa pomaly pohybovala ulicami.

Zrazu všetky moje pocity zmizli, keď som si uvedomil inú dimenziu vo vesmíre. Moje veľké znepokojenie zmizlo a cítil som skutočný pocit pokoja, akoby som bol späť doma a ponoril sa do zdroja lásky, ktorý sa zdal byť známy a srdečný. Viem, že to znie bláznivo, ale cítil som, že patrím k časti všetkého, čo vo vesmíre existuje. Toto miesto, kde som bol, sa nedá opísať slovami. Zdá sa, akoby vždy existovalo a je súčasťou všetkých vecí teraz a navždy. Videl som krásne fialové miesto a cítil som, ako sa ma milujúca bytosť „myšlienkovým prenosom“ pýta, či chcem zostať alebo sa vrátiť. Myslel som na svoje vysokoškolské dni v budúcnosti. Spýtal som sa „bytosti“, či sa musím vrátiť teraz, alebo či by bol nejaký problém s návratom neskôr. Z tejto bytosti sa ozvalo priateľské zachichotanie, ktoré ma tiež rozosmialo a potom sa to v okamihu stalo. Opäť som sa vrátil do sveta bolesti. Povedali mi, že som utrpel otras mozgu a bol som z neho mimo trinásť hodín. Bolo ťažké sa s celou vecou potom vyrovnať.

Veľmi ma to zmenilo. Nemohol som o tom s nikým diskutovať, pretože by o tom nemali potuchy a len by si mysleli, že som sa zbláznil. Začal som byť veľmi vážny a začal som sa zaujímať o všetko z oboru psychológie, náboženstiev, filozofie a všeobecne som hľadal akékoľvek pravdy, ktoré nájdem v literatúre, prednáškach a stretnutiach. Moji rodičia sa zmierili s tou zmenou, ale moja priateľka si našla iného. Ale všetko je v najlepšom poriadku. Myslím, že som ju príliš vystrašil, keď som jej rozprával o epizóde čiapky a všetkých jej rozhovoroch s chlapcami z lyžiarskej hliadky počas môjho bezvedomia. Je dobré vedieť, že sa na to láskyplné a pokojné miesto budem môcť opäť vrátiť. Už sa nebojím vlastnej smrti ani smrti svojich starých rodičov.